Vždy som bol pragmatický človek a nikdy som neveril v nadprirodzeno. Ale nedávna udalosť, ktorú možno opísať iba ako mystickú, ma prinútila radikálne prehodnotiť svoj vlastný pohľad na svet.
Stalo sa to asi pred rokom. Bolo to zvláštne jarno-marcové počasie, keď spaľujúce denné slnko začalo topiť nahromadený sneh, ktorý stále stekal zo striech v tenkých pramienkoch, a večer sa objavil ľahký mráz, ktorý spôsobil, že voda na rastúcich cencúľoch opäť zamŕzala.
Ako zvyčajne som sa ponáhľal domov a v hlave som si prehrával detaily dnešného stretnutia, ktoré, mierne povedané, neboli úplne pozitívne. A ak by som zajtra nevymyslel nejaký nečakaný krok, dohoda o zmluve by mohla stroskotať a s ňou aj môj bonus. Úprimne povedané, ponáhľal som sa len preto, aby som sa od práce odreagoval. Čerstvá hlava ráno by určite niečo vymyslela a preberať možnosti neskoro v noci nie je vôbec produktívne. Najmä preto, že môj obľúbený tím Zenit mal v ten večer hrať futbalový zápas! Chalanom sa darilo a mali vyhrať pohár. Napriek všetkej opatrnosti som sa aj tak stratil sústredenie a stúpil som do mláky. Topiaca sa voda mi okamžite premočila ľahké mestské topánky, čo mi náladu nezlepšilo. Aby som neprechladol, rozbehol som sa domov ešte rýchlejšie a rozhodol som sa ísť skratkou cez susedný dvor. Aj keď tam bolo viac mlák, nemal som čo stratiť a mohol som ušetriť dosť času. A tak, keď som bežal okolo päťposchodovej budovy ovešanej cencúľmi pre každý vkus, začul som zboku náročné mňaukanie, mimovoľne som otočil hlavu smerom k zvuku a zrazu som sa zastavil.
V skutočnosti u nás na dvoroch žije veľa túlavých mačiek. Všetci si už dávno zvykli na ich „spev“, vrátane mňa, a nevenovali mu pozornosť. Ale toto mňaukanie bolo niečo zvláštne. Mačka to „Mňau“ vyslovovala jasne, s ľahkým, známym chrapotom, pričom každé písmeno vyťahovala ako človek. Iba Barsik, ktorého som ako dieťa veľmi milovala, mňaukal takýmto jedinečným spôsobom. Býval v suteréne nášho domu. Snívala som o tom, že si ho vezmem domov, ale mama mi to nedovolila, pretože moja malá sestra bola strašne alergická na srsť. Mohla som ho len rozmaznávať klobásami, ktoré som kupovala za peniaze, ktoré mi mama dávala na školské koláče.
Ale Barsik bol mŕtvy už takmer 20 rokov. A teraz tento drzý, nadýchaný ryšavý kocúr so škvrnou na nose sedel priamo predo mnou a doslova ma zmrazil pohľadom.
Zízal som na mačku, akoby som bol hypnotizovaný, a pred očami sa mi mihali obrazy z detstva: Mám teraz deväť rokov, idem domov zo školy s klobásou vo vrecku, ktorú som kúpil v obchode za rohom pre svoju mačku. Zrazu sa zboku ozvalo hlasné buchnutie a rôzne úlomky ľadu sa vysypali von a bolestivo ma bodli do líca. Keď som sa otočil smerom, odkiaľ prichádzal zvuk, uvidel som len horu rozpadajúceho sa ľadu a ľahké snehové vločky víriace zo strechy, ktoré naháňali obrovský cencúľ.
Srdce mi stiahlo a vlasy sa mi doslova zježili, keď mi došlo, že by som sa o pár okamihov ocitla na tomto mieste, keby ma nebolo vyrušilo Barsikovo volanie. Okamžite som sa pozrela späť na už aj tak tmavú tmu pri vchode, ale tá už bola prázdna.
Neviem, čo to naozaj bolo, ale stále v duchu ďakujem Bohu a Barsikovi, ktorí ma doslova zachránili pred smrťou.
