Obezita domácich zvierat je už dlho globálnym problémom. Internet je zaplavený fotografiami mačiek s nadváhou, ktoré sa okamžite stanú virálnymi a mémami. A kto by si bol pomyslel, že aj môj rozkošný mopslík Charlie skončí medzi tučnými mačkami.
Ale presne to sa stalo. Cez zimu Charlie pribral toľko, že jeho obľúbené teplé overaly najprv praskali vo švíkoch a potom tučnému chlapíkovi úplne prestali sedieť.
Z obavy o zdravie môjho bacuľatého šteniatka som ho vzal k veterinárovi. Verdikt bol okamžitý: obezita. Súrne som mu potreboval nasadiť nízkokalorickú diétu a vytvoriť jedálniček a rozvrh malých jedál v určitých časoch.
Charliemu sa však táto myšlienka vôbec nepáčila. Bol zvyknutý dostávať maškrty kedykoľvek a kdekoľvek chcel a keď sa začali prvé „represie“ voči jeho tučnému telu, začal svoju nevôľu prejavovať všetkými možnými spôsobmi a uchýlil sa k rôznym metódam psychického nátlaku.
Najprv sme použili ľahké delostrelectvo. Charlie sa mi snažil vyhovieť a poslúchal každý povel, hoci nikdy nebol zástancom úplnej poslušnosti. Podal mi labku a ľahol si na chrbát v nádeji, že dostane niečo jedlé. Ale ja som bol neoblomný. Toľké roky odmietal poriadne poslúchať napriek všetkému nášmu výcviku, že som si zvykol opakovať povely.
Potom prišiel slávny vzhľad Kocúra v čižmách zo Shreka, ktorému neodolal ani samotný hrozivý obr. Potom som si uvedomil, že môj maznáčik je skutočný herec, jeho miesto v Hollywoode. Ale Dream Factory uprednostňuje hlavné úlohy pred chudými ľuďmi a presne to som povedal Charliemu, pričom som svoje rozhodnutie pokračovať v diéte zdôvodnil tým, že kamera pridáva ďalších päť kilogramov a ja musím pred kamerou vyzerať dokonale.
Potom som sa uchýlila k silnejším zbraniam manipulácie so psami. Najprv to bolo neustále štekanie. Milujem psy a tie svoje úplne zbožňujem, ale hlasné štekanie ma trochu dráždi, najmä keď sa potrebujem sústrediť na niečo dôležité. „Špunty do uší pomôžu, vydržím to, ale aspoň bude môj mops zdravý a krásny,“ utešovala som sa.
A potom tie odporné, pazúrmi zakryté labky začali škriabať chladničku. Nebola to náznak, ale totálne ultimátum a vyhlásenie vojny diéte a mne ako úhlavnému nepriateľovi chutných dobrôt.
A keď boli všetky Charlieho pokusy márne a on si to uvedomil, schoval sa do kúta a začal žalostne kňučať.
Úprimne, bála som sa o svoje dieťa, pretože bolo vždy také hravé a veselé. Prvá myšlienka, ktorá mi prebleskla hlavou, bola: „Je chorý.“ Karhala som sa, že som si možno vybrala nesprávne potraviny do diéty alebo ich nesprávne zaviedla. V hĺbke duše som vedela, že dodržiavam všetky odporúčania lekára, ale nevedela som prísť na to, prečo sa Charlie cíti tak zle. Bolo to deprimujúce.
Musela som ho vziať na kliniku na testy. Kým som čakala na výsledky, moje materské srdce zlyhalo, takže bacuľatý „pacient“ dostal tú najlepšiu starostlivosť a samozrejme výživnú stravu, žiadne diéty neboli potrebné. Všetky tie najchutnejšie veci pre Charlieho, len aby sa mu (doslova aj obrazne) uzdravilo.
Keď malý darebák dostal svoje obľúbené maškrty, zdalo sa, že sa cítil ešte lepšie, nálada sa mu zlepšila, v očiach sa mu objavil šibalský lesk a chuť žiť. Aká som bola v takýchto chvíľach šťastná, aj keď som si v duchu všímala, že má nejakú zvláštnu chorobu, ktorá sa niekedy objavila náhle a potom zmizla. Musela som si však počkať na výsledky testov, aby potvrdili moje podozrenia.
A tak sa moje podozrenia potvrdili. Domáci miláčik bol úplne zdravý a jeho správanie nebolo ničím iným ako šikovným trikom. Ukázalo sa, že nielenže má nadváhu, ale je aj inteligentný. A jeho jediná diagnóza bola „prefíkaný manipulátor“.
Teraz som Charlieho opäť nasadila na diétu. Trik s „plačom pri stene“ už nefunguje, ani jeho typický vzhľad Kocúra v čižmách. Ale do jedného z overalov sa zmestil bez toho, aby sa čo i len rozparil. A to je už výsledok!
