Nerozumiem ľuďom, ktorí si zaobstarajú domáceho miláčika na sebapotvrdenie alebo na demonštráciu svojich „učiteľských“ talentov a potom ho vyhodia z dverí alebo, čo je horšie, fyzicky ho potrestajú. Aj keď nie je jasné, čo je horšie.
Títo nešťastní opatrovatelia bývajú vedľa mňa. Pri každej príležitosti vyhadzovali svojho domáceho miláčika von dverami. Najprv som si myslel, že je to spôsob, ako mačku naučiť chodiť von. Ale keď som si začal všímať vystrašeného chumáča, ako hodiny sedí v chladnom vchode a oddane hľadí na majiteľove dvere, uvedomil som si, že ho majitelia trestajú za nejaký priestupok. Niekedy, či už od hladu alebo od zimy, po dlhých hodinách trestania, mačka začala škriabať na dverách. Potom majiteľ zasiahol, vyšiel von a zbil chudáka metlou. Alebo ho majiteľ polial vodou z hrnčeka. Bol to nepríjemný pohľad, ale nechcel som sa do toho miešať, hoci mi mačičku bolo úprimne ľúto.
Bola studená zima – už dva týždne sa vznášalo mínus 18 stupňov Celzia. A naša predsieň mala kúrenie, len povrchne. Počasie bolo hrozné: kopy snehu a vietor ma premrazil až na kosť. Hovorí sa, že v takomto počasí dobrý majiteľ nevykopne zlého psa... Psa nevykopnú, ale Ryžik ma stretol na schodoch predsiene, keď som sa neskoro večer vracal unavený z práce. Trasúci sa, smutný malý chlapček sedel na svojom teraz už známom mieste a pokorne čakal na odpustenie. Keď ma kocúr zbadal, postavil sa a placho urobil pár krokov ku mne, akoby hľadal ochranu. Neodolal som a zdvihol som ho. Úplne premrznutý tvor sa ku mne zrazu pritúlil a začal žalostne pradieť. Prikryl som ho lonom svojho kabáta a bez toho, aby som pochopil prečo, som pokračoval hore na svoje poschodie. Chlpatý ďalej pradel a zdalo sa, že sa zahrieva. Potom som si uvedomil, že nemôžem nechať toto stvorenie prespať v chladnom predsieni a okrem toho bol najvyšší čas dať nedbanlivým majiteľom lekciu. Vzal som si Ryžika na noc domov.
Mačka sa ukázala byť nezvyčajne prítulná. Po rýchlom občerstvení sa malá usadila vedľa mňa. A na noc sa usadila na posteli pri nohách mojej postele. Pri každej príležitosti sa ku mne Ryžik (ako som ho hneď pomenovala) túlil a neustále vďačne pradel.
Prišiel dlho očakávaný deň voľna – neponáhľala som sa do práce a už vôbec som sa neponáhľala zbaviť svojho nového spoločníka. Okolo poludnia sa však spoza vchodových dverí začali ozývať hlasy: susedia, celá rodina, vyšli von a hľadali svojho domáceho miláčika. Volali ho všetkými možnými spôsobmi, lákali ho rôznymi prosbami a sľubovali mu všetko možné. Myslela som si, že je čas pustiť Ryžika von a poslať ho k majiteľom. Práve keď som ho zdvihla a priblížila sa k dverám, mačiatko začulo známe hlasy prichádzajúce zo vstupnej haly a ulice. Drobček mi v hrôze chytil ruku a odmietal ju pustiť. Spustila som ho na zem – Ryžik vbehol do izby, zaplazil sa pod posteľ a schúlil sa. Ukázalo sa, že zviera sa absolútne nechce vrátiť k svojim majiteľom.
Už som viac netrval, Ryžik zostal so mnou.
Prešlo šesť mesiacov. Žijeme v dokonalej harmónii s naším mačiatkom – nie je to domáci miláčik, ale anjelik. Neviem pochopiť, aké priestupky mohol ten malý urobiť, aby si zaslúžil takýto trest. Susedia nevedia, že som im ukradla domáceho miláčika. Možno sa mýlim. Ale aj keby niekedy videli môjho chlpatého zázraka, možno v okne, aj tak ho nevrátim – niečo vymyslím...
Ľudmila
1 komentár